LADAklub - Fórum

Ale né v nádrži, ale pod nádrží, natekla tam voda a odtud sama nevyteče a do jara by mi ta nádrž asi vypadla z auta ven

aha tak to je blbe pochopil to mám radost jak tam mám tu přepažku tak to nejde jednoduše oddělat

Tak jsem měl chvilku,dal jsem nějaký fotky z RO-UA na pomidor. Heslo je N..a
http://martas110.rajce.idnes.cz/Rumunsko_-_Ukraina/

martas píše:Tak jsem měl chvilku,dal jsem nějaký fotky z RO-UA na pomidor. Heslo je N..a
http://martas110.rajce.idnes.cz/Rumunsko_-_Ukraina/

Jméno i heslo je Niva...

Možná pojedem Rumunsko po 10.srpnu kdyby se chtěl někdo přidat terén asi jako minulý rok

Já, já můžu už je nějaký přesný datum...

Martas

V září 5. nebo 6. opět vyrážíme s Rikim do Rumunska trochu pojezdit. Návrat je plánován 13. - 14. 9. Trasa je v odkazu, ale není pevná pokud se nám bude někde líbit zůstaneme zajezdíme v terénu, užijeme si krásnou přírodu Karpat, budeme odpočívat a relaxovat... Jediné co chceme navštívit je Transfagaras Highway a Drákulův hrad Poienari a dál se uvidí...
Pojedeme zase dvě nivy, možná tři. Rikiho niva má svojí osádku, v mojem autě bude jedno volné místo, pokud by měl někdo zájem jet je možnost. Nebo pokud by se chtěl někdo další připojit se svým autem , stejného typu také není problém...

https://maps.google.com/maps?saddr=Luka ... ls&t=m&z=7

Nechcem sa vám do toho pliesť, ale pred mesiacom som bol v Rumunsku. Ak chcete prejsť Transfagaras, naplánujte si to cez týždeň. Cez víkend je to hlava na hlave. A keď už prejdete Transfagaras, tak kúsok odtial je Transalpina. Mne osobne sa páčila viac ako Transfagaras. Je dlhšia, ide do väčšej výšky a nie je tak komerčná. A hlavne je tam úplne nový asfalt.

skuste ist na Transfagaras v zime, to je tam dostatok sukromia aj na sprchu pod "snehovodopadom"

pár fotek z drákulova kraje

Fotky jsou super, tohle je přesně ten typ výletu, který mě vždy lákal. Za hygienu máte pochvalu, nejen za umytí koberečků, ale i za vytření stanu...

však místo bylo v autě tak jsi mohl jet taky víc fotek bude ale hodím to na rajče je jích moc a nechtěj se mně zmenšovat

Jak říká Riki místo bylo... Letos to byla opět luxusní akce, pohoří Fagaraše je nádherné, rád bych se tam znovu někdy vrátil. Ujeli jsme celkem 2695 Km při celkové průměrné rychlosti 56 Km/h. Auta fungovala tak jak měla, dovezla nás na místa kam by jsme se jen těžko dostaly pěšky. Nevyhlo se nám několik "drobnějších" poruch, ale ty jsme dokázaly s českým důftipem a důftipem majitele vozu značky Lada vždy opravit

Martas

Tento víkend som bol na žiguláku v Rumunsku. Celkovo sme prešli 2240 km.
Fotky: http://flamo.rajce.idnes.cz/Transylvani ... G_2962.jpg
Dokopal som sa k tomu, že som spísal celú cestu. Aj tak sa to nikomu nebude chcieť čítať

Asi dva týždne pred odchodom mi môj kamoš Mišo, len tak medzi rečou spomenul, že Kubo, s ktorým bol minulé leto na bicykloch v Taliansku mu písal, že keď už vyšiel 17. november na pondelok, treba predĺžený víkend využiť a niekam vybehnúť. Kuba to ťahalo na západnú Ukrajinu, lenže pas má už neplatný. Pas nemá ani Mišo ani ja, tak Kubovi navrhol výlet do Rumunska. Mne sa tento nápad zapáčil a hneď som začal premýšľať nad plánom cesty a vybavovať si dovolenku na piatok. Ešte týždeň pred odchodom nebolo jasné, kto vôbec ide. Mne sa nedarilo vybaviť dovolenku, tak som nemal ani chuť pripravovať auto na cestu. S nutnými opravami som začal len niekoľko dní pred odchodom. Vtedy začínalo byť jasné, že ideme ôsmi na dvoch autách. V mojom aute som mal ísť ja, Mišo, Marek a nejaký Kubov kamarát, ktorého nikto z nás nepozná. Z druhého auta som nepoznal nikoho. V stredu mi nadriadený konečne podpísal dovolenku s tým, že ak by niekto náhodou neprišiel, tak mi zavolá a ja budem musieť ísť do roboty. Pomyslel som si: „Jasné, vtedy budem už niekde v Maďarsku, určite prídem “ V ten deň večer mi Mišo povedal, že ten štvrtý nejde a namiesto neho ide jeho sestra. Veľmi dobre poznám seba, Miša aj Mareka a viem aké sme hovadá a má s nami ísť úplne neznáme dievča No dobre, tento výlet bude určite zaujímavý. Deň pred odchodom mi Mišo volal, že Marek nejde. Veľmi chcel ísť, pretože má vážne zdravotné problémy a potreboval sa trochu vyvetrať a prísť na iné myšlienky. Bohužiaľ sa mu stav zhoršil, tak nechcel riskovať cestu do Rumunska.
V deň odchodu vstávam nevyspatý, ale teším sa na nové zážitky a som veľmi zvedavý kto to s nami teda ide Takže sadám do Rapidušky, idem do garáže, kde ma čaká natankovaný, vyumývaný a pobalený Biely. Krátka zastávka na naloženie Miša a už plní očakávaní ideme pre slečnu. Fakt som sa obával, čo bude zač, pretože budeme štyri dni spolu tráviť 24 hodím denne, tak dúfam, že si povahovo sadneme. Už z jej nadšenej reakcie na Bieleho mi bolo jasné, že to bude fajn. Takže konečne okolo 8:30 sa dostávame zo Žiliny a vyrážame smerom na východ. Cesta ubieha v pohode, zoznamujeme sa s Miškou a v aute je veselo. Zastávka v Ružomberku na raňajky a kávičku a valíme ďalej. Po diaľnici letíme miestami stošesťdesiatkou a Miška sa veľmi baví na tom, že Mišo musí nohou držať radiacu páku, aby nevyskakovala päťka Niekde za Levočou prestáva auto kúriť a nejdú zhasnúť diaľkové svetlá. „Nič sa nedeje.“ Upokojujem posádku a ručne otáčam ventil na kúrení, čo som ešte netušil, že bola osudná chyba. Miška sa síce stále usmieva, ale je na nej vidieť obavy, či s tým autom niekde nezostaneme stáť. Cesta nám ubiehala rýchlo a ani sa nenazdáme a sme pri Strede nad Bodrogom. Auto si už pýta jesť, tak teda plním nádrž a ideme sa najesť aj my. Mišo volá posádke druhého auta, či už vyrazili a zisťujeme, že ešte len vyrážajú zo Žiliny a musia ísť esťe na Oravu pre auto, ktorým pôjdu. No fajn Takže to nemusím hnať
Cesta cez Maďarsko je hrozná, ako vždy, už mám šoférovania celkom dosť a začínam byť trochu nervózny. S Mišom do seba zvykneme dosť rýpať, podpichovať sa, urážať sa a nadávať si, samozrejme všetko vrámci srandy, ale kto nás nepozná, tak sa môže z toho zhroziť. Obaja sa kvôli Miške teda snažíme držať na uzde. Bolo mi jasné, že mám ísť cez Kisvárdu a Máteszalku, ale mal som ešte v živej pamäti, ako sme tu cez leto blúdili, tak som Mišovi povedal, nech pozrie do mapy. Ten mi tvrdil, že netreba, že on vie kam treba ísť. Samozrejme mapu začal vyťahovať až keď som zle odbočil a to takým štýlom, že mi zakrýval trištvrte skla To už som sa neudržal a odporučil som mu, kam si má dať tú mapu Proste sitcom. Miškin nákazlivý smiech mi ale hneď zlepšil náladu. Bol som rád, že ide s nami. Viem, ako to bolo v lete, keď sme do Rumusnka išli štyria chalani. Večné hádky a ten, kto práve nešoféroval, tak pil. A pre vodiča je pohľad v spätnom zrkadle na pekné, usmiate dievča určite príjemnejší, ako na opitého kamaráta Niekde pred Matészalkou už zapadalo slnko, takže bolo treba sprevádzkovať diaľkové svetlá. To sa nám darí bez problémov a o chvíľu už zastavujeme na rumunských hraniciach. Maďarský policajt sa baví na našich menách. Až vtedy som si uvedomil, že v jednom aute ide Michal, Michal a Michaela
Máme za sebou 500 kilometrov, už som unavený, tak sa na hraniciach s Mišom meníme. Niekde za Satu Mare sa zastavujeme v obchode. Kupujem si suché biele a presadám si dozadu. Dnešný cieľ je jasný. Dostať sa niekam pred Kluž. Ja som chcel pôvodne spať v lese Hoia Baciu. Je to les, o ktorom sa píšu neskutočné veci. Vraj je to jeden z najstrašidelnejších lesov na svete, je plný negatívnej energie, počuť tam hlasy, vidieť tiene postáv, strácajú sa tam ľudia atď... samozrejme tomu neverím, ale keď to máme cestou, chcem sa tam pozrieť. Mišo ale má strach, tak nachádzame miesto na nocľah na poľnej ceste kúsok od tohto „strašidelného“ lesa. Dorazili sme okolo desiatej večer miestneho času. Takže ešte chvíľu pokecáme a poberáme sa spať. Ja si usteliem v aute, Miška je odhodlaná spať pod širákom a keďže jediný stan má ona, Mišovi neostáva nič iné. V aute nemá kde spať, pretože vodičova sedačka je privarená napevno a nedá sa sklopiť Mišo nemá dokonca ani karimatku, tak som mu z Bieleho vyhodil zadnú sedačku. Miška sa ide došťať od smiechu pri pohľade naňho. Je zima, ale mne sa v aute spí dobre. Akurát celú noc je od všadial počuť štekať psy, kravu s rolničkou a lietadlá z nedalekého letiska. Okolo druhej volá Kubo, že sú už niekde pri nás. Všade je hmla, Mišo s Miškou majú úplne mokré spacáky a trasie ich od zimy. Miškin nápad, ako vidieť nebol až tak dobrý. Prichádza druhé auto, zvítame a zoznamujeme sa s Dominikom, Kubom, Marekom a Marikou. Hneď si stavajú stany, tak nakoniec stavia stan aj Miška s Mišom. Dobre sa bavím na tom, ako sa im to premrznutým nedarí. Ja viem, som škodoradostná sviňa
Budík sme mali na pol ôsmu. Ja som sa už asi od pol siedmej len tak prehadzoval, dalo sa mi strašne šťať, ale nemal som chuť vychádzať do toho počasia. Okolo ôsmej počujem Miškino mrnčanie a Mišove nadávky na počasie Pomaly sa preberáme, rýchle raňajky, chutný čaj na variči, pobaliť stany a čo nevidieť už sedíme v autách odhodlaní preskúmať najstrašidelnejší les sveta. Mišo sa ide spýtať vrátnika v nejakej fabrike na cestu. Po neskutočne rozbitej ceste sa nakoniec dostávame na miesto. Odparkujeme autá a ideme na to V lese je hmla a rôzne čudne pokrútené stromy, ale rozhodne nikto z nás necíti nič negatívne. V lese je pekne, nálada je dobrá, robíme si srandu z toho, čo sa o tomto lese píše. Strávime tu asi dve hodiny a poberáme sa ďalej. Napriek tomu, že v Kii majú navigáciu, tak prvý idem ja. Máme namierené do Sighisoary, Drakulovho rodiska. V Kluži samozrejme netrafím diaľničný obchvat, tak prechádzame centrom. To ale nie je vôbec na škodu, pretože Kluž je naozaj krásne mesto. Veľkosťou niečo medzi Bratislavou a Košicami. Miške sa rúcajú jej predstavy o Rumunsku. Mesto je upravené, čisté, perfektné cesty, nové električkové koľaje, žiadne rozkopané chodníky, na nábreží krásny upravený park... Keď si predstavím Bratislavu, alebo Prahu, tak mi je až do plaču. Ako to, že práve v Rumunsku sa to dá a u nás vo „vyspelej civilizovanej“ krajine to nejde? No nič... Teraz som tu a nebudem myslieť na to, aké je to na Slovensku nanič. Naše auto na každom kroku budí zaslúženú pozornosť. Bohužiaľ v meste zisťujem, že tečie ventil kúrenia. Takže kúrenie vypínam. Po miernom blúdení pokračujeme a niekde za Turdou nás zaujmú dva neskutočne prezdobené gýčové domy. Už je čas obeda, tak nachádzame reštiku. Čašníčka na nás pozerá úplne zhrozene, ako keby videla ducha Ujíma sa nás teda čašník, ktorý vie dobre po anglicky. Kým nám prinesú jedlo, skúšame uhádnuť, čo má akože predstavovať zariadenie interiéru reštaurácie. Vyzerá to ako nejaká koliba zmiešaná so stredovekým hradom, obsluha je oblečená v krojoch a z reprákov hrá úplne hrozná hudba. Rumunské disko verzie známych hitov. Napríklad Billy Jean od Jacksona. Jedlo ale celkový dojem napráva. Už to nepokazí ani výhľad na opustenú fabriku. Od posledného tankovania sme prešli už vyše 400 kilometrov, tak sa snažíme nájsť pumpu. Murphy ale funguje stopercentne. Keď mám natankované, tak je všade pumpa s plynom a keď mi plyn dohádza, tak nemám kde natankovať. Stále očakávam, že mi zdochne motor, ale auto ide ochotne ďalej. Cesta je perfektná, dokonale rovný asfalt, na stúpaniach dvojpruh, pred každou ostrejšou zákrutou, pred obcou, zníženou rýchlosťou, alebo križovatkou sú na ceste priečne pruhy, ktoré zatrasú autom. Takto u nás nebudú cesty prvej triedy vyzerať ani o dvadsať rokov. Pri ceste postávajú fúzatí cigáni v klobúkoch, ktorí predávajú rôzne medené výrobky. Okrem iného pálenice. Pohľad ako z filmu. Nakoniec nachádzam pumpu s plynom. Tachometer vynulujem po každom tankovaní, aby som vedel, aký mám ešte dojazd. Teraz mi na tachometri svieti 526 km od posledného tankovania. Biely sa teda drží so spotrebou na uzde. Ani sa nenazdáme a sme v Sighisoare.
Ako prvé potrebujeme nájsť ubytovanie. Náhodou nachádzam Pensiunea Sighisoara, dohodneme sa na cene, nakoniec si vezmeme tri izby a konečne si dávame vytúženú sprchu. Tak sa ideme prejsť po meste. V centre sa ku nám hneď pridávajú dvaja „pesovia“, ktorí sa s nami držia dobrých pár hodín. Pri stánku so suvenírmi si každý chce vybrať nejakú blbosť na pamiatku, Marek sa samozrejme po slovensky pýta predavačky suvenírov, či by sa to nedalo prisvietiť Všetci, vrátane nej, sa na tom dobre bavíme. Pozrieme si teda Hodinovú vežu, Drakulov rodný dom, prejdeme si proste celé historické centrum. Už nám vyhladlo, tak hľadáme nejakú reštauráciu. Najprv vojdeme niekomu do bytu Nakoniec sa teda usadzujeme v podniku s luxusným názvom Concordia. Čapované pivo samozrejme nemajú, tak sa uspokojíme s fľaškovým Ursusom, jedlo sa za tú cenu celkom dá. Čo sa ale nedá je hudba, pri ktorej sa nedá ani rozprávať a nedostatok miesta. Chrbtom som opretý o rumuna za mnou Ti rumusnké vodové pivo sa začína pomaly pýtať von. Vojdem teda do chodbičky vedľa baru. Po ľavej strane sú maličké dvierka s nejakým upozornením po rumunsky, o ktorých si myslím, že je to rozvodná skriňa s poistkami, oproti sú dámske toalety a napravo je kuchyňa. Chvíľu teda bezradne a nechápavo postávam. Nakoniec mi musí poradiť čašníčka vychádzajúca z kuchyne, že správne sú tie dvere na ľavo. Niečo také som zatiaľ ešte nevidel. Dvere sú asi o pol metra vyššie ako podlaha na chodbe a majú rozmer zhruba meter a pol na pol metra Celá podlaha na záchode je vo výške prahu dverí a stena, v ktorej sú osadené dvere je hrubá asi meter Vojsť dnu si teda vyžaduje priam artistický výkon Postupne si túto atrakciu musí ísť obzrieť každý. Mišo s Kubom sa tam idú fotiť, blesk sa odráža na celý podnik a všetci sa na nás pohoršene pozerajú. Najedení teda hľadáme miesto, kde by sme si konečne dali vytúžené čapované pivko. Cestou na penzión nachádzame podnik, v ktorom už z ulice vidieť celý rad píp na bare. Obsadzujeme teda posledné voľné miesta v miestnosti úplne vzadu s hracími automatmi. Prichádza čašníčka a zisťujeme, že čapujú iba Ursus a Timhisoreanu. Mišo teda čašníčke oznámi, že si dáme „timišoa..hmmm...to“ Všetci vrátane čašníčky sa ideme došťať od smiechu. Konečne to teda prinesie a už z farby tohto „výrobku“ je mi jasné, že to nebude žiadny pivný skvost. Prvý krát si odpijem, a pokazí mi to celý deň. Niečo tak zlé som zatial nepil. Dá sa to prirovnať ku smädnému mníchu v PET fľaši, ktorý nechám na chate celú noc otvorený a ráno si z neho odpijem Tak teda s pokazenou chuťou ideme na penzión a ideme spať.
Ráno vstávame do mrazivého rána. Autá sú omrznuté, vonku je -2°C. Kúrenie v aute musí byť vypnuté, aby netieklo. Rozmýšľam nad tým, ako to vyriešiť. Miška zatiaľ oškrabáva okná a presviedča ma o tom, že to dáme v pohode aj bez kúrenia. Vraj za chvíľu vyjde slnko a vyhreje nám auto. Tak sa teda nechávam ukecať a vyrážame na cestu. Hneď, ako vyjdem z parkoviska, musím znova zastať. Cez okná nevidím proste nič. Rozmrazenie rukou, utretie vreckovkou a ideme ďalej. Ráno je síce mrazivé, ale krásne. Slniečko začína svietiť, v dolinách je hmla, proste krása. Schádzame z hlavnej cesty na vedľajšie. Tu začína pravé Rumunsko. Cesta je taká hrozná, že sa nedá ísť rýchlejšie ako štyridsiatkou. O chvíľu prichádzame k železničnému priecestiu. Čakáme, kým prejde vlak, čo využívajú špinavé cigánčatá na žobranie. V každom aute sa nájde niekto, kto im nejakú drobnosť dá. Smutné, ale aj to patrí k rumunskej realite. Po asi desiatich minútach prichádza vlak s neskutočne ošarpanou dízlovou lokomotívou a dvoma vagónmi. Cesta sa zhoršuje a mení sa na panelovku. Prechádzame niekoľkými dedinami, cesty sú prázdne. Oproti nám idú na konskom povoze mladíci, ktorí sú očividne vyoblečení na nejakú kultúrnu udalosť Miestny spôsob dopravy je pre našinca proste nepochopiteľný. V dedine vidíme zhrbenú starú babku v kroji obutú v kroxoch. O kúsok ďalej zastavujeme pri babke, ktorá z okna polorozpadnutého domu hádže nejaké jedlo psom. Mišo si ju fotí, ona sa na nás usmieva a máva nám. Pokračujeme ďalej. Panelovka sa mení na rozbitú asfaltku a konečne ide oproti nám nejaké auto. Staré SUVčko s prívesným vozíkom. Keď okolo nás prechádza, Mišo s Miškou sa neskutočne smejú. Pozriem sa do zrkadla a hneď pochopím. Na vozíku je naložená živá krava. Nohy má rozčapené do rohov vozíka a o vozík je stiahnutá dvoma gurtňami Pohľad, ktorý človek inde rozhodne nezažije. Asfalt nečakane končí a pokračujeme po štrkovej nespevnenej ceste. Vchádzame do dediny, kde si pripadám ako v devätnástom storočí. Proste ako skanzen. Toto sú tie rumunské kontrasty. Najprv si človek pripadá ako keby bol 15-20 rokov v budúcnosti a o chvíľu je 100-200 rokov v minulosti. To sa proste inde zažiť nedá.
Dnes sme sa chceli dostať ku drakulovmu hradu Bran. Väčšina našej výpravy je v Rumunsku prvý krát a chcú si prejsť Transfagarasan. Cesta je uzatvorená od konca októbra, ale na online webkamere som sa uistil, že hore je to bez snehu. Je teda rozhodnuté, ideme hore. Pred Cartishoarou sa naraňajkujeme a hurá hore Transfagarashanom. Hneď za dolnou stanicou lanovky je zákaz vjazdu aj s betónovou zátarasou. Tá sa dá ale obísť, tak bez zastavenia pokračujeme ďalej. Tento rok som tu už druhý krát, ale užívam si to skvele. Nikde nikoho, využívam celú šírku cesty, auto šlape výborne. O chvíľu sme hore. Autami prichádzame až ku plesu. Dominik sa vyzlieka a ide vyskúšať vodu. Fakt som neveril, že tam vojde. Bolo trochu pod nulou, ale neskutočne fúkalo, takže pocitová teplota sa blížila k -20°C. Je to proste blázen. Chvíľu sa zdržiavame pri plese a chceme ísť ďalej. Nechápavo zisťujeme, že vrcholový tunel je uzatvorený. No nič, prejdeme si ho aspoň pešo. Po prechádzke tunelom sa vraciame späť ku autám. Pri ceste dolu musím tak často radiť, brzdiť a pridávať, že si s nohami pripadám ako na tanečnej Pri dolnej stanici lanovky zastavujeme pri stánkoch so suvenírmi. To je až neuveriteľné, aké gýče tam predávajú Najviac sme sa bavili na krikľavo zelenom plastovom somárovi a na vankúši v tvare ženského poprsia. A asi najvtipnejšia bola lesklá flitrami obšitá šiltovka s americkou vlajkou. Typický rumunský suvenír Chalani si teda vyberajú nejaké magnetky, Marek si kupuje neskutočne gýčový lapač snov s fotkou vlka, Miška si vytúžený náramok nevybrala a ja som to vzdal rovno. Takže valíme ďalej smerom na Bran. Zastávka na obed, samozrejme hneď sa okolo nás zbehnú psy Na to sme už zvyknutí. Marek ide na čašníčku tradične rovno so slovenčinou. Sranda proste musí byť. Výborné jedlo za skvelú cenu, kopec srandy a hurá znova za volant. Niekde pred Brasovom som nepochopil značenie, tak som to na drzovku prešiel cez protismer na kruháč. O chvíľku sme v dedinke Bran s krásnym stredovekým hradom. Zase náhodou zastavujem pred nejakým penziónom. Už mám toho dosť, tak posielame dievčence, nech nám vybavia ubytko. V pohode, cena prívetivá, izby budú pripravené o pol hodinu. Zatiaľ teda čakáme v nejakej spoločenskej miestnosti, kde je strašná zima a vyzerá to tam ako v hladomorni. Máme teda obavy, ako budú vyzerať izby. Po nejakom čase sa nás ujíma očividne pripitý rumunsky rozprávajúci cigáň, ktorý nám ukáže izby. Marek sa samozrejme po slovensky snaží zmeniť podmienky, na ktorých sa dohodli dievčence. Neskutočný zmätok. Nakoniec teda máme dve „štvorky“ a delíme sa tak, ako sme v autách. Všetci sme hrozne unavení, nedokážeme sa ani donútiť ísť do sprchy. Dlho sa teda rozprávame. Nakoniec ale premôžeme lenivosť a postupne zo seba všetci urobíme ľudí. Potom sa ideme pozrieť vedľa na izbu našich súputníkov. Asi do jednej rána kecáme, popíjame... Medzitým sa idú chalani okúpať do jazierka pred penziónom. Proste všade treba pútať pozornosť Konečne teda ideme spať. Moja aj Miškina posteľ sú v dosť biednom stave a vždy, keď sa niekto z nás pohne, tak sa vŕzganie ozýva na celú chalupu. Vedľa si musia myslieť, že sa u nás bohviečo deje
Ráno sa samozrejme nechce nikomu vstať. Po dlhom vylihovaní sa teda konečne poberáme ku autám. Rýchle raňajky, káva a vyrážame. Prvý ide Dominik, pretože má v aute navigáciu. Dnes už proste nemáme čas blúdiť. Brasom odchádzame po obchvate a smerujeme na Sighisoaru. Za tých pár dní som si zvykol jazdiť ako miestny. Mimo obce 110-120, v obci 80-100. Takýmto štýlom cesta ubieha celkom rýchlo. Začína mi byť dosť zima na nohy, tak sa odhodláme za jazdy sprevádzkovať kúrenie. Mišo teda odmontuje poličku pred spolujazdcom, nad ktorou je ventil kúrenia. Pod ventil umiestni zrezanú fľašu a konečne môžeme zakúriť. Miška sa nad tým všetkým ani nestíha čudovať Kúrenie kúri, z ventilu nemrzka steká do fľaše a stačí zastaviť raz za 100 km a obsah fľaše preliať do chladiča Vždy sa dá vynájsť. V Sighisoare sa nám druhé auto stráca, lebo tesne pred nami skočí na semafóre červená. Stojíme asi dve minúty. Dostávame sa do kolóny, ktorú elegantne predbieham z prava a zaraďujem sa hneď za našich súputníkov. Neskôr sa nám zase strácajú, pretože musíme prelievať nemrzku Pred Turdou bočíme na diaľnicu. Má len niečo cez štyridsať kilometrov, ale uštrí nám veľa času. Od rána prší, ide sa zle a na diaľnici nečakane dostávam silný aquaplanning. Na pár desatín sekundy stratili kolesá kontakt s cestou a auto sa posunulo asi o meter doprava. Ja s Mišom sme z toho ostali úplne vyvalení. Nedokážem si predstaviť, ako to muselo byť cítiť vzadu. Našťasie Miška vzadu leží a spí a o ničom ani nevie. Budí sa až v Kluži, keď sa s Mišom smejeme na Golfe pred nami, ktorý ma v kufri naloženú miešačku Smer na Zalau je zle značený a dôverujúc značkám sa vraciame tou istou cestou späť. Nechápem, ako je to možné Nejako sa teda vymoceme, pozrieme si zase centrum Klužu a valíme ďalej na Zalau. Sme už dosť hladní, ale ja začínam byť nervózny z toho, že každú chvíľu môže dojsť plyn a nikde žiadna pumpa. Murphy zase nesklamal. Nakoniec našťastie tesne pred Zalau tankujeme. Asi najdrahší plyn v celom Rumunsku. Čo už.. odtiaľto teda začíname hľadať reštauráciu, alebo motorest, kde sa dá platiť kartou, alebo eurami. Už nemáme žiadne Lei. Keď niečo nájdeme, zakaždým pošleme Miša opýtať sa na spôsob platenia. S Miškou sa bavíme tým, že sa snažíme z Mišovho výrazu uhádnuť odpoveď. Vždy je odpoveď záporná. To sa opakuje asi 5-7 krát. Až v Satu Mare konečne nachádzame podnik, kde nepotrebujeme miestnu hotovosť. Je už asi okolo šiestej večer, naposledy sme jedli ráno a máme za sebou 550 kilometrov. Jedlo je to najlepšie, aké som zatiaľ v Rumunsku jedol. Aj keď na čašníčku hovoríme po anglicky, ona nám stále odpovedá po rumunsky. Je to taká postaršia pani a hlavne Miša sa stále niečo pýta, alebo mu niečo vysvetľuje. S Miškou sa smejeme, že ho balí Konečne teda pokračujeme ďalej. Krátke zastavenie na colnú kontrolu a valíme Maďarskom. Znovu sa stretávame s posádkou druhého auta. Odtiaľto už ideme znova spolu. Ani neviem, ako som to odriadil cez Maďarsko. Už som bol úplne hotový. Konečne prichádzame na Slovensko. Na prvej pumpe berieme plnú nádrž plynu a mením sa s Mišom. Už mám za sebou vyše sedemsto kilometrov a už to proste nezvládam. Idem si konečne ľahnúť dozadu. Cestu Slovenskom som skoro celú prespal. Pri Štrbe ešte dolievame destilku a potom si už zase nič nepamätám. Preberám sa až v Žiline. Vyložiť Mišku, rozlúčiť sa, zaviezť Miša a konečne v utorok o 2:30 ráno som doma. 4:50 vstávam do roboty. Za celý výlet sme najazdili 2240 km, z toho skoro 1100 km za posledný ďeň. Som totálne vyčerpaný, ale výlet stál za to. Bol proste perfektný...

Ač ve slovenštině, i tak se mi to četlo velmi dobře. Rumunsko je jedna ze zemí, kde jsem ještě nebyla rád bych to napravil. Pokud by to mělo být autem, tak Nivou, ale tu nemám a mít nebudu, takže to je pasé. Ovšem plány vyrazit do Rumunska na motorce, ty jsou mnohem reálnější. V roce 2014 jsme s kamarády jeli po Čechách, na rok 2015 už mám v plánu východní Slovensko a trochu Maďarska, tak snad v roce 2016...
Fotky jsou krásné, ale na to už jsme od tebe zvyklí.